Preskočiť menu

Štát a jazyk

Čeština ako národný jazyk a jej rozvrstvenie

Čeština ako národný jazyk má rôzne podoby (variety), ktoré sa líšia v jazykových prostriedkoch, v komunikačných situáciách, kedy sa používajú, alebo regionálne či sociálne.

  • Podľa prevažujúceho komunikačného média rozlišujeme češtinu hovorenú a písanú.

    V bežnej hovorenej komunikácii je na väčšine územia prirodzené používať prostriedky, ktoré sa v písanej podobe takmer nevyskytujú (lidma, bysme, mladej, vokno, furt a pod.). Naopak nezvyčajné by bolo v primárne hovorenej podobe používať tie prostriedky, ktoré sa objavujú najmä v písanej češtine a v hovorenej češtine sú veľmi zriedkavé (titíž, nýbrž, jenž a pod.).

    Štandardná čeština zahŕňa jazykové prostriedky, ktoré v určitom type textu v určitej komunikačnej situácii prevažujú.

    Spisovná čeština je prestížnym útvarom českého jazyka. Týmto termínom označujeme tú formu českého jazyka, ktorá sa používa vo verejnej komunikácii (prevažne písanej) oficiálneho charakteru. Spisovná čeština je kodifikovaná (zachytená a normovaná) v Pravidlách českého pravopisu a slovníkoch ({i}Slovník spisovného jazyka českého pro školu a veřejnost, Slovník spisovné češtiny, Nový akademický slovník cudzích slov{/i} a i.). Kodifikáciou sa zaoberá Ústav pre jazyk český Akadémie vied ČR.

  • Podľa regiónu, kde sa daná podoba používa, rozlišujeme v češtine regionálne obmedzené útvary (dialekty, interdialekty) a celonárodne zrozumiteľné a používané prostriedky.

    Nadnárečia (interdialekty)

    Interdialekty vznikajú postupným zbližovaním jednotlivých nárečí a tiež prenikaním prvkov spisovnej češtiny do tradičných nárečí.

    Obecná čeština je forma českého jazyka, ktorá sa používa v neformálnej hovorenej komunikácii. Ide o interdialekt používaný predovšetkým v Čechách a na západnej Morave. Používa ho aj veľká časť zahraničných Čechov. Obecná čeština vznikla prirodzeným vývojom bez priamych zásahov lingvistov (na rozdiel od češtiny spisovnej).

    Príklady:

    Spisovná čeština: být, otevřít okno, řekl, jablko, osm

    Obecná čeština: bejt, votevřít vokno, řek, japko, vosum

    Nárečie

    Čeština má veľa nárečí, ktoré sú väčšinou navzájom zrozumiteľné. Vplyvom médií a obecnej češtiny (pozri ďalej) sa rozdiely medzi nimi stierajú.

    Tradičné české nárečia majú teritoriálny charakter a sú prenášané prevažne ústnou tradíciou.

    Rozdeľujú sa na 4 skupiny:

    1. Česká nárečová skupina (s obecnou češtinou ako interdialektom)
    2. Stredomoravská nárečová skupina (hanácká)
    3. Východomoravská nárečová skupina (moravskoslovenská)
    4. Sliezske nárečia (lašské)

    Príklady:

    Spisovná čeština: Dej mouku ze mlýna na vozík.

    1. Dej mouku ze mlejna na vozejk.
    2. Dé móku ze mléna na vozék.
    3. Daj múku ze mlýna na vozík.
    4. Daj muku ze młyna na vozik.
  • Podľa situácie, v ktorej sa daná podoba používa, rozlišujeme v češtine niekoľko rôznych variet – sociolektov (sociálnych nárečí).

    Sociolekty sú nespisovné útvary jazyka charakteristické pre určitú záujmovú alebo profesijnú skupinu používateľov. Od spisovnej češtiny sa líšia predovšetkým v oblasti slovnej zásoby.

    V rámci sociolektov môžeme rozlišovať 3 skupiny:

    1. Profesijná reč – nespisovné odborné výrazy charakteristické pre určité zamestnania (napr. reč baníkov, železničiarov, zdravotníkov)
    2. Slang – reč príslušníkov určitej záujmovej skupiny (napr. reč trampov, študentov, hudobníkov)
    3. Argot – pochádza z kriminalizovaného prostredia, jeho účelom je nezrozumiteľnosť pre nezasvätené osoby (napr. reč tulákov a potulných komediantov, väzenský a kriminálny slang)

    Príklady:

    1. fiřt (strop), glajze (koľaje), jipka (jednotka intenzívnej starostlivosti), dezina (dezinfekcia)
    2. usárna (americká vojenská torna), medina (lekárska fakulta), zápich (zápočet), škopky (bicie)
    3. vybílit káču (vykradnúť trezor), krochna (pištoľ), fízl / švestka (policajt)

Užitočné odkazy:

  • Mapa nárečí češtiny na stránkach Ústavu pre jazyk český Akadémie vied ČR - www.ujc.cas.cz
  • Stav českých nárečí v 60.-70. rokoch 20. storočia zachytáva šesťdielny {i}Český jazykový atlas{/i}, ktorého posledný zväzok je doplnený aj audionahrávkami. Atlas je k dispozícii online na: http://cja.ujc.cas.cz/cja.html

Výberová literatúra:

  • HAUSENBLAS, Karel – KUCHAŘ, Jaroslav a kol. Čeština za školou. Praha, Orbis, 1974.
  • ČMEJRKOVÁ, Světla – DANEŠ, František – KRAUS, Jan – SVOBODOVÁ, Ivana. Čeština, jak ji znáte i neznáte. Praha, Academia, 1996.
  • HUBÁČEK, Jaroslav. O českých slanzích. Ostrava, Profil, 1981.
  • HUBÁČEK, Jaroslav. Malý slovník českých slangů. Ostrava, Profil, 1988.
  • CHLOUPEK, Jan. Knížka o češtině. Praha, Odeon, 1974.
  • OUŘEDNÍK, Patrik. Šmírbuch jazyka českého. Praha, Ivo Železný, 1992. Slovník výrazů z oblasti argotu, slangu a „nekonvenční češtiny“ z let 1945 až 1989.
  • SGALL, Petr – HRONEK, Jiří. Čeština bez příkras. Jinočany, H+H, 1992.
Nahor