Preskočiť menu

Štát a jazyk

História češtiny

Čeština je slovanský jazyk a ako taká sa vyvinula koncom prvého tisícročia zo starého slovanského jazyka, tzv. praslovančiny. V tom čase už existovalo na českom území písomníctvo zásluhou vierozvestcov Cyrila (Konštantína) a Metoda, ktorí roku 863 priniesli na svojej misii na Veľkú Moravu písmo (hlaholiku) a preložili do tzv. staroslovienčiny množstvo kresťanských textov. Staroslovienčina vychádzala pravdepodobne z juhoslovanského dialektu (Cyril a Metod prišli na Veľkú Moravu zo Solúna), zatiaľ čo pračeština bola západným dialektom praslovanského jazyka. V tomto období však boli slovanské jazyky (resp. dialekty praslovančiny) stále vzájomne zrozumiteľné. Staroslovienčina sa pod označením "cirkevná slovančina" používa dodnes, avšak iba ako bohoslužobný jazyk pravoslávnej a gréckokatolíckej cirkvi. Staroslovienčina sa ako cirkevný jazyk používala na českom území len do roku 1097, kedy boli z rozhodnutia kniežaťa Břetislava II. vyhnaní slovanskí mnísi zo Sázavského kláštora. Od tej doby sa ako cirkevný a spisovný jazyk používala latinčina spolu s písmom latinkou.

Vzdelanosť a písomníctvo sa v tej dobe obmedzovalo len na úzku skupinu osôb, predovšetkým duchovných. Prvou česky písanou pamiatkou sú 2 vety zo zakladacej listiny litoměřickej kapituly z roku 1057, ktoré sú však pravdepodobne mladšie, zrejme až z 12. storočia. Znejú: Pavel dal jest Ploškovicích zemu. Vlach dal jest Dolas zemu Bogu i svjatemu Scepanu sa dvema dušníkoma Bogucos a Sedlatu. Ďalej sa dochovali posmešné prípisky z chorálnej knihy svatojiřskej (Svatojiřské přípisky) z konca 13. storočia. Tieto texty boli písané tzv. primitívnym pravopisom, využívajúcim latinku aj na zápis tých hlások, ktoré v latinčine neexistovali.

V 14. storočí sa čeština začína presadzovať tak v literatúre, ako aj v úradnom styku. Z tohto obdobia sa zachovali česky písané knihy. Karol IV. necháva vyhotoviť prvý preklad Biblie do češtiny. Začína sa používať zložkový pravopis. Na prelome 14. a 15. storočia podporuje Jan Hus reformu českého pravopisu, ktorý by do češtiny zaviedol diakritické znamienka.

K zásadnému rozvoju česky písanej literatúry dochádza po vynáleze kníhtlače v 15. storočí. Opäť je preložená Biblia (tzv. {i}Bible Kralická{/i} – ide o prvý preklad Biblie do češtiny, ktorý nebol urobený z latinčiny, ale z pôvodných jazykov).

Po porážke stavovského povstania v roku 1620 dochádzalo k postupnému úpadku česky písanej literatúry, predovšetkým v dôsledku emigrácie českej nekatolíckej inteligencie (Jan Amos Komenský, Pavel Stránský a i.). Napriek tomu aj v tejto dobe vychádzala česká literatúra, ktorá však podliehala prísnej cenzúre. V roku 1627 a 1628 bola Obnoveným zriadením krajinským zavedená nemčina ako druhý úradný jazyk v Čechách a na Morave. V praxi však bola postupom času v tejto funkcii používaná najmä nemčina. Snahy o zavedenie nemčiny ako úradného jazyka vo všetkých krajinách habsburskej monarchie sa objavujú v 18. storočí (Mária Terézia, Jozef II.). Toto úsilie sa však ukázalo ako nereálne. Zrušenie nevoľníctva umožnilo potom na konci 18. storočia vznik hnutia označovaného ako národné obrodenie.

Národné obrodenie predstavuje epochu, v priebehu ktorej došlo k zásadnej reštaurácii češtiny jazyka ako jazyka literárneho aj ako jazyka úradného. Dôležitým míľnikom bolo vydanie gramatiky českého jazyka, ktorú vytvoril Josef Dobrovský (iróniou dejín je to, že táto gramatika je písaná po nemecky). Ďalšie snahy sú spojené s menom Josefa Jungmanna, ktorý viedol skupinu obrodencov, vďaka ktorej úsiliu vznikol päťdielny {i}Slovník česko-německý{/i}. Rozvíjala sa moderná literatúra (napr. dielo Karla Hynka Máchu v duchu romantizmu) aj publicistika. Prebehla tiež reforma spisovného jazyka na základe Kralickej Biblie a podoba vtedajšej češtiny zodpovedá viac-menej podobe češtiny dnešnej.

Dobrovského spolupracovníci pomáhali vďaka svojej špecializácii reštaurovať český jazyk natoľko, že bolo možné v češtine vyjadriť moderné vedecké a filozofické poznatky. Vo veľkej miere to bolo vďaka vytváraniu odbornej českej terminológie, ktorá dovtedy prakticky neexistovala. Za všetkých spomeňme prácu bratov Jana Svatopluka a Karla Bořivoja Preslových. Prvý z nich sa venoval najmä mineralógii, chémii, zoológii a botanike. Mnohé z jeho pomenovaní sú dosiaľ živé a používané, napr. kopretina, kukuřice, tuleň, vorvaň, myš domácí alebo klokan (Česi sú spolu s Chorvátmi, ktorí Preslovo slovo prevzali, údajne jedinými národmi na svete, ktorí nemajú názov pre klokana odvodený od gangurru z jazyka Guugu Yimithirr).

Nahor